Muzzikantov si skôr užijú fanúšikovia hudby než filmu

Do kín prišiel český film slovenského režiséra, Muzzikanti. Romantická hudobná komédia Dušana Rapoša zaujme skôr nenáročného diváka.

Film Muzzikanti je plný pesničiek a melódii od folklórneho žánru až po mladú rockovú súčasnosť, odohrávajúci sa na československopoľskom trojmedzí, v drsnom, ale pôvabnom kraji Těšínskeho Slezska. Magický kraj pre zdanlivo obyčajné, ale predsa niečím osobité a hlbokou ľudskosťou pretkané príbehy s dobrým koncom…

Týmito slovami sa nás autori snažia pritiahnuť do kina. Obyčajné príbehy a autentické postavy, to je mnohokrát stávka na istotu, pretože si takmer vždy vďaka svojej úprimnosti a všednosti dokážu svojho diváka získať. Tieto aspekty však v prvom rade musia scenáristicky fungovať. Postavy a situácie sa musia vyvíjať tak, aby ako celok mohli dávať zmysel. Autorom scenára sa však tieto ciele naplniť nepodarilo a tak Muzzikanti pôsobia už na prvý dojem veľmi kostrbato. Scenár je akýsi „preplácaný“, vo víre mnohých postáv sa síce divák dokáže bez problémov orientovať, no stotožniť sa s hociktorou z nich už vidím ako dosť nesplniteľnú výzvu. Scenáristické klišé na nás číha z každého rohu a vďaka predvídateľnému deju si príbeh nedokáže vytvoriť potrebné napätie, ktoré by udržalo divácku pozornosť. Komické situácie sú mnohokrát vystavané primárne na trápnosti, skutočnou perlou je napríklad situácia z toi-toi búdky, v ktorej nášmu hrdinovi počas telefonovania padne mobil do záchoda. Vtipnejšie vypália skôr vykonštruované situácie, ktoré sú realite až príliš vzdialené, obávam sa však, že tie centrom humoru byť nemali.

Už samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, vyznieva vyslovene nereálne. Alebo som iba doteraz nikdy nenavštívila dedinu, v ktorej trénuje thai-boxový klub, kde koncertné šnúry goralov, vychádzajúcich i zašlých rockových hviezd sú spolu s nekončiacimi žúrmi na dennom poriadku a farár má v sakristii namiesto omšového vína bicie, na ktorých pravdepodobne trénuje počas dlhých večerov, prirodzene, ak sa náhodou v dedine nedeje nejaká ďalšia kultúrna mazanica. Ak by na diváka v kine každú chvíľu neútočili ilustračné zábery na malebnú okolitú prírodu, vďaka tomuto divokému kultúrnemu mišmašu naša dedina pripomína skôr veľkomesto. Rôznorodosť môžeme spozorovať aj v množstve všakovakých postavičiek, o ktorých sa vďaka popisným dialógom toho na malom priestore dozvieme skutočne veľa. Príbeh je prepchatý takmer všetkým, čo život môže priniesť. Nechýba tu objavenie nemanželskej dcéry, náhle vzplanutie súrodeneckej lásky dvoch nevlastných sestier, zidealizovaná pamiatka na mŕtveho otca, zostarnuté popové i rockové hviezdy márne hľadajúce zašlú slávu, drogové resty z minulosti, nešikovné intrigy záporného hrdinu, tragická smrť vyvrcholená pohrebom, ktorý zmieri všetkých zúčastnených, či naplnenie hudobného sna mladého muzikanta. Nič z toho bohužiaľ ale neprinesie celistvý príbeh s fungujúcimi motívmi. Vďaka žalostne slabému scenáru tak možno vyzdvihnúť pekné zábery na prenádherný okolitý kraj a lichotivý pohľad na folklórne dedičstvo. Herecké výkony sú vzhľadom k možnostiam, ktoré scenár poskytol, výnimočne vydarené. Hudobný sprievod taktiež patrí k tomu lepšiemu, čo nám tento film bol schopný ponúknuť. Škoda, že v ňom Jaromír Nohavica nedostal viac priestoru. A je vhodné i podotknúť, že na Petra Cmoríka v miništrantskom habite sa zvyká skutočne ťažko.

Režisér filmu Dušan Rapoš sa nechal počuť, že film má v prvom rade vzdať poctu všetkým hudobným žánrom a hudobníkom. Primárny cieľ sa teda autorom podarilo naplniť. Starý rocker si opätovne pripomenie časy najväčšej slávy, gýčová kolotočarina starnúceho speváka si nájde svojich poslucháčov v kulturákoch, folklór našťastie nedokáže zostarnúť a nádejná kariéra sa u mladých vášnivých muzikantov naštartuje vďaka žiarivým svetielkam vystupujúcim z preplneného dedinského davu. Nič viac však pre istotu nečakajte.