Únos otvorí oči aj tým, ktorí ich túžili mať zatvorené

Film Únos konečne prišiel do kín a už teraz vyvoláva veľký rozruch. Autori filmu si pochvalu rozhodne zaslúžia, keď už pre nič iné, tak pre obrovskú odvahu verne zobraziť našu temnú a nedávnu minulosť.

Dlho očakávaný film s kontroverznou tematikou mladej režisérky Mariany Čengel Solčanskej síce v žánri politický triler v rámci slovenskej kinematografie zatiaľ konkurenciu nemá, no dá sa s istotou povedať, že latku dvihol dostatočne vysoko. Film, ktorý už pred premiérou vyvolával medzi ľuďmi horúce diskusie, sa včera po prvý raz predstavil slovenskému publiku a právom sa zaradí medzi slovenské filmy, ktoré sa za seba rozhodne nemusia hanbiť.

Ústrednou témou príbehu zasadeného do temnej minulosti 90-tych rokov na Slovensku je doteraz nevyjasnená kauza o únose prezidentovho syna. Ľuďom na Slovensku už notoricky známy príbeh, staršie ročníky zažili a nemo sa prizerali, mladšie ročníky si mohli bez problémov informácie ujasniť aj dodatočne z medií. Komu je teda tento film v skutočnosti určený?

Mariana Čengel Solčanská spolu so svojím tvorivým tímom musela nabrať dostatočne veľké množstvo odvahy, aby sa vôbec do tak citlivej témy o našej čiernej minulosti pustila. Už to môžeme považovať za veľký krok vpred, odvaha je niečo, čo mnohých filmárov v slobodnej tvorbe mierne brzdí. Hoci sa vo filme nedozvieme viac, ako sme o kauze vedeli doteraz, obrazmi vyrozprávaný príbeh dostane na veľkom plátne zrazu iný rozmer. Pripomenie ľuďom udalosti, na ktoré možno chceli radšej zabudnúť, pripomenie im, čomu sa nečinne prizerali a zároveň zdvihne varovný prst. Nemali by sme totiž zatvárať oči ani pred minulosťou, ani pred súčasnosťou. Film či následné diskusie možno donútia ľudí hlbšie sa zamyslieť nad tým, ako sa Slovensko od tých čias, a či vôbec, posunulo. Sú naozaj podobné praktiky dávno za nami? Alebo sa dejú aj naďalej, iba o niečo sofistikovanejšie? Myslím, že každý z nás dokáže sám nájsť odpoveď.

Príbeh je napísaný dostatočne čisto a zrozumiteľne, ani mladšie ročníky sa tak rozhodne nestratia vo víre postáv a udalostí a môžu si tak spraviť dostatočne verný obraz o našej nedávnej minulosti. Postavy, prostredie a celkové reálie 90-tych rokov na Slovensku sú taktiež zvládnuté na výbornú. Herecké výkony kvalitné a celkový dojem z filmu je preto viac než obstojný. Drobné zlyhanie je možno v rámci žánru, film nedosahuje až také napätie, aké by sme od trileru očakávali a chýba mu istá gradácia. Z veľkej časti je to ale spôsobené tým, že ani záver filmu nemá koho prekvapiť, keďže divák príbeh vopred pozná. Je otázkou, nakoľko vymyslená postava novinárky Marty pomohla príbeh zhutniť a zrozumiteľne ho vyrozprávať. V istom bode však možno pôsobí zbytočne až príliš popisne a stáva sa akýmsi „rozprávačom“ udalostí, ktoré sa vo filme udejú. Popisnosti sa nevyhnú ani niektoré dialógy či situácie. Kto sa bude snažiť, chyby a nedostatky vo filme určite nájde. Keď sa však na film pozrieme komplexne, v ťažkej skúške rozhodne obstál. A prináša so sebou posolstvo, ktoré nemôže diváka zanechať chladným.

Zaujímavé by bolo zamyslieť sa nad tým, ako by sa na príbeh díval zahraničný divák. Pravdepodobne ako na bizarnú udalosť, ktorá sa v žiadnom prípade nemôže vzťahovať na reálnu minulosť. Opak je pravdou. Zahraničný divák tak pravdepodobne posolstvu filmu nemá ako rozumieť, ale ten náš divák, má šancu. Je dôležité, že film vznikol, pretože ho Slovensko potrebuje. A potrebuje takých filmov viac, aby sme sa naučili nepchať hlavu do piesku a nezatvárať oči pred tým, čo sa okolo nás, v našom štáte, deje.